Žiadna metóda nevedie k vytvoreniu optimálneho finančného plánu, ale všetky sa pre tento cieľ kombinujú. Poznáme tieto metódy tvorby finančného plánu:
1. globálna metóda-tradičná metóda finančného plánovania. Vychádza z vypracovaných vecných častí plánu, ako je plán predaja, výroby, investícií, ľudských zdrojov … Z týchto preberá potrebu finančných prostriedkov a výšku vytváraných finančných zdrojov. Jej nedostatkom je však pasívna funkcia.
2. metóda postupného zostavovania rozpočtov-uplatňuje sa v krátkodobom finančnom pláne (ročný, štvrťročný a mesačný finančný plán). Rozpočty sa porovnávajú s pôvodným návrhom finančného plánu a uvádzajú sa do vzájomného súladu, čím vzniká reálny variant finančného plánu.
3. metóda pomerových finančných ukazovateľov-podstatou je využitie vybraných pomerových finančných ukazovateľov a predpokladaných tržieb pri plánovaní štruktúry aktív, finančnej štruktúry a kapitálovej štruktúry. Pomerové ukazovatele vystupujú ako vzorové hodnoty, ktoré chce podnik v budúcnosti dosiahnuť.
4. analýza nulového bodu-skúma zmenu veľkosti zisku a predajnej ceny výrobkov na základe rozprestierania fixných nákladov na rôzny objem predaja alebo činnosti.
5. metóda percentuálneho podielu na tržbách-vychádza z predpokladu fixného pomeru medzi jednotlivými položkami finančnej bilancie a celkovým objemom tržieb. Odpovedá na otázky:
– aké aktíva a v akej štruktúre by mal mať podnik v plánovanom období, aby zabezpečil predpokladaný rast tržieb?
– koľko kapitálu potrebuje podnik na investície a v akej štruktúre?
– koľko finančných prostriedkov sa vygeneruje zo zisku?
6. regresná metóda-kým metóda podielu na tržbách pokladá pomer medzi položkami bilancie za fixný, táto metóda zohľadňuje štatisticky overenú skutočnosť ich premenlivého pomeru
7. finančné modely-využívajú sa tu hlavne matematické modely, a to:
a) simulačmé modely – pomáhajú finančnému manažérovi vypracovať plánované finančné výkazy v niekoľkých alternatívach, a to podľa zadaných predpokladov. Keďže ide o rôzne alternatívy, nevýhodou týchto modelov je že, neposkytujú informácie o optimálnej štruktúre finančného plánu.
b) optimalizačné modely – pomáhajú manažérovi hľadať najlepšie riešenie pri určitých predpokladoch alebo vonkajších obmedzeniach. Známe sú napríklad Hamiltonov model (rieši optimalizáciu portfólia), Longerov model (využíva sa pri investičných rozhodnutiach vo väzbe na dividendovú politiku a emisiu akcií), Sheltonov model, Francisciho model, Warrenov model, Carletov model …